Už je to nejaký ten piatok, čo som posledný krát písala. Medzitým sa mi podarilo získať vysokoškolský diplom, zabudnúť svoj materinský jazyk, presťahovať sa dva krát do zahraničia a vrátiť sa naspäť a nájsť toho človeka, s ktorým to všetko zdieľam. Teraz robím všetko preto, aby sa mi v budúcich týždňoch podarilo získať další titul a pohnúť sa ďalej. No, robím ako robím. Ako vidíte, píšem svoj prvý článok po troch rokoch, čiže asi tak. Čo ma však trápi, je že čo bude potom. Nevybrala som si zrovna najjednoduchší osud. Mám v podstate dve možnosti. Odísť a opustiť svoju rodinu, priateľov, krajinu, jazyk a miesto, kde som žila takmer celý život, alebo stratiť toho jediného človeka, na ktorom skutočne najviac záleží. Obidve možnosti by boli veľmi náročné, no prvá mi príde prijateľnejšia. Pre mňa. Nie pre moju rodinu. Že by som takýmto sebeckým spôsobom dokázala opustiť mojich starých rodičov, ktorí ma každým rokom viac a viac potrebujú? Toto sú morálne otázky a rozhodnutia, ktoré ja, najnerozhodnejší človek vo vesmíre, nedokáže spraviť.
Nehovoriac o tom, že miesto, kde žijem je toxické. Teda pre mňa. Je jedom, ktoré ma ubíja už roky a vždy som len myslela na to, ako sa odtiaľ dostanem. Ako utečiem, budem objavovať nové miesta, nových ľudí, nové kultúry. Práve preto som aj študovala, to, čo som študovala. Nemôžem predsa ostať uväznená na mieste, kde nedokážem byť šťastná. Na mieste, kde stále len myslím na to, kedy sa z neho dostanem. Chýba mi Lisabon.
Ako tak ležím na posteli v mojej detskej izbe po tom, čo som bola rok preč, rozmýšlam, čo so životom. Chýba mi pocit voľnosti, chýba mi pocit stratenosti v meste, kde ťa nik nepozná, kde ti nik nerozumie, kde na teba nik nezazerá a vlastne si len obyčajným telom premávajúcim sa neznámymi ulicami, ktoré postupne spoznávaš a začínaš cítiť, ako sa ti tieto ulice dostávajú pod kožu, ako si k nim vytváraš vzťah, ako si tieto miesta nachádzajú miesto v tvojom srdci nepremýšľajúc a neuvedomojúc ako ti raz tieto miesta budú chýbať. Ako si raz budeš spätne prehrávať v mysli, kedy a ským si tade prechádzala, akú pesničku si pri tom mala v ušiach, kam si vtedy išla a ako si sa cítila. Potom, keď spätne počúvaš práve tú pieseň, ktorú si počúvala aj v ten slnečný deň keď si išla po Avenida da Liberdade zo školy domov, ťa zachváti atak nostalgie a cítiš neutíchuteľné nutkanie vrátiť sa naspäť. Vrátiť sa práve do toho momentu, keď si premýšľala, čo si uvaríte na večeru, do toho momentu keď si sa vyčerpaná vracala z hodiny simultánneho tlmočenia a nevedela si sa dočkať keď konečne budeš doma v jeho náručí a uštedrí ti vrúcne a teplé objatie pri ktorom pocítiš pocit domova, istoty a lásky, ktorú si tak dlho hľadala.
Chýba mi vôňa malých pekární a čerstvej rannej kávy v stánku cestou domov, chýva mi ten pocit, keď ťa čašníčka už pozná a vie, že si dáš espresso bez cukru a usmeje sa na teba tým vrúcnym a úprimným úsmevom z ktorého cítiť, že sa naozaj teší, že ťa vidí daľšie ráno. Chýba mi cesta domov pri rieke, vôňa mora pri ktorom si presedela celé hodiny a na ktoré si bola schopná v hypnóze sledovať donekonečna. Západy slnka a tá neobyčajná obloha ktorá hrala všetkými farbami dúhy, ale tak intenzívnymi že samotný pohľad na ňu ti zaplnil vnútro pocitom šťastia a pokoja. Toto boli pohľady, ktoré sprevádzali naše prechádzky, keď sme ruka v ruke spolu spoznávali lisabonské uličky, námestia a miesta, ktoré sme spolu ešte toľko krát navštívili. Chýba mi pocit šťastia, keď som okolo seba všade počula portugalčinu, keď som si kúpila svoju prvú portugalskú knihu alebo okúsila čersvý pastel de nata tak chutný a chrumkavý, že samotným zakusnutím som bola schopná ochutnať celé portugalsko spolu s jeho kultúrou, históriou a miestami tak čarovnými, ako som si ani len nedokázala predstaviť.