Leden 2017

Society makes me...

8. ledna 2017 v 20:46 | Lucia
Tiež máte pre spaním plnú hlavu skvelých myšlienok, ktoré sa s príchodom spánku vyparia? Ak áno, prosím, dajte mi vedieť, že nie je chyba v mojej hlave. Včera večer som mala hlavu plnú skvelých myšlienok, a teraz si na žiadnu neviem spomenúť! Rozmýšľala som o dnešnej spoločnosti a nad spôsobom rozmýšľania mladej generácie. Uvedomila som si, že tí, ktorí vyrastajú v dnešnej dobe, kedy sú všade prezentované sociálne siete ako esenciálna a nevyhnutná súčasť života, sú deti stratenej generácie. A výraz "stratená generácia" myslím v trochu inom zmysle ako Gertrúda Stein.

Tým, že čiastočne do tejto generácie patrím, môžem ako subjektívny pozorvateľ pozorovať, ako sú ľudia na tom zle. Od telefónu sa ani na 5 krokov nepohnú, stále do ňho pozerajú, aj keď reálne im to nič nedáva. 24/7 sú online, zabíjajú čas ktorý by mohli využiť omnho efektívnejšie, no ich ani nenapadne možnosť, že by mohli robiť niečo iné. Nad každou jednou vecou čo robia, sa zamýšľajú z pohľadu sociálnych sietí. Všetko si fotia, všetko zdieľajú, zbierajú lajky a nezáleží im na ničom inom. Kde sú tie časy, keď boli fotky vzácne? Nikdy nezabudem na to, ako som sa ako dieťa tešila, keď sme dávali vyvolávať film. Vždy to bolo pre mňa prekvapenie, lebo som medzičasom zabudla, čo na tom filme vôbec je. Fotky boli vzácnosť, ktorú si nemohol dovoliť každý a vážil si ich, pretože ich kvantita bola niekoľkonásobne menšia. Dnes máš telefón plný zbytočných fotiek, ktoré ti aj tak na nič nie sú, na ktoré sa dlhý čas nepozrieš a napokon ich aj tak vymažeš. Spýtaj sa (starých) rodičov, či si niekedy odfotili nové topánky, len tak. Určite nie. No ty si ich odfotíš z desiatich rôznych uhlov, najebeš na nich 20 rôznych efektov a postneš na instagram nech máš lajky. A pritom to nikoho nezaujíma.
Vrchol tejto zvrátenosti pre mňa predstavuje nedávny koncert na ktorom som bola. Priemerná veková skupina boli tínedžeri asi od 16 do 20 rokov. Keď sme v dave sme čakali na interpreta, mala som možnosť sledovať ľudí na okolo. Všetci okolo využívali túto spoločenskú udalosť na zachytenie jedinečného momentu prostredníctvom selfie s našpúlenou pusinkou ktoré hneď postovali na fuckbooky a instagram + na odpisovanie ľudom, ktorí tam s ním neboli namiesto toho, aby sa venoval práve tým, ktorí tam s ním boli. Grandiózne finále prišlo spolu s interpretom. V momente ako vstúpil na pódim, všetci ľudia vytasili svoje telefóny nad hlavy a začalo sa to. Ešte ani nezačal hrať a už som sa ocitla v digitálnom mori. V prípade, že by si spravili jednu fotku na pamiatku, by som nepovedala pol krivého slova. Ale tí ľudia, si natáčali celý koncert. Ja som sa na pódium pozerala cez telefóny druhých ľudí. Žiaľ, nemala som moc na výber. Hlavou sa mi tiahla len jedna otázka. Prečo? Aj tak si to nikdy nepozrieš. Nebolo by lepšie srať na mobil a užiť si koncert? Takto ho pokazil aj sebe, a aj mne.
V poslednej dobe vo svojom živote presadzujem filozofiu : "Krása okamihu je v jeho pominutelnosti". Ľudia sa snažia momenty umelo predlžovať, držať pri živote čo najdlhšie, ale ak ten okamih bol naozaj taký krásny a jedinečný, len tak jednoducho na ňho nezabudneš.
Nedávno som pozerala slovenský dokument Cooltúra. Počula som na ňho dobré aj zlé ohlasy, veľa ľudí čo som počúvala, sa na tento dokument odvolávali a tak som sa rozhodla pozrieť si ho aj ja. Neľutujem. Musím povedať, že mi otvoril oči. "Krásne" opísal "krásnu" realitu v ktorej žijeme. Raz sa budeme hanbiť za to, ako sa teraz správame, čo čítame, pozeráme, za to ako sme mohli dovoliť médiam a spoločnosti dostať sa na takú úroveň (ak sa to tak dá nazvať) na akej momentálne je. Toto video si naozaj pozrite. Vyjadruje celý film v dvoch minútach.
Máme slobodu. Slobodu prejavu, myšlienok a názorov. Tú slobodu, o ktorú sme dlho bojovali a teraz ju zahadzujeme. Nevážime si ju a vidno to nie len v médiách ale aj na našich každodenných životoch.

Na záver úryvok z Lekce svobody od Jana Wericha:
"Někdy si myslím, že jsme udělali velikou chybu, když jsme nechali o svobodě mluvit jen básníky a táborové řečníky. Básníci nedefinují věci moc přesně. A už vůbec nedefinují věci jasně táboroví řečníci. O svobodě jsme měli nechat mluvit učitele. Děti se měli učit o svobodě ve škole. Docela vědecky, tak, jako se učili číst a psát a počítat. A měl to být povinný předmět. Náramně povinný! Každý den! A měli jsme je učit, že svoboda není jenom takové to láska - páska a vlasť - masť, že to není jenom básnické volání po křídlech. Měli jsme je učit, jaký je rozdíl mezi skutečnou svobodou a anarchií. Jak svobodu je vždycky třeba spojit s kázní. Jak každý může dělat, co chce jen, pokud při tom nešlape sousedovi na kuří oko. Jenže s lidma je těžko. Dovedou si věci vážit plně, jen když je na chvilku ztratili. To platí o svobodě, zrovna tak, jako o všem ostatním. Dokud vám někdo nestojí za zády a nepoloží vám revolver mezi lopatky a nediktuje vám, co máte psát a říkat a učit, tak nevíte opravdu, jaká je to veliká věc, když smíte psát a říkat a učit, čemu sám věříte."