Prosinec 2015

prúd myšlienok.

14. prosince 2015 v 20:27 | Lucy
Práve som, ako zvyčajne, chcela začať článok zadaním nadpisu. No odkedy študujem prekladateľstvo, naučila som sa že nadpis má byť to posledné čo človek napíše, a že sa má nad tým poriadne zamyslieť. Tento článok nepíšem so žiadnym zámerom, o nič konkrétne sa nechcem s vami podeliť. Popravde, sama som zvedavá čo z toho vznikne. Minule som šla autobusom, počúvala som Portishead a v duchu som ďakovala za to, že som si nezabudla doma slúchatká, a môžem trochu uniknúť z reality. Ľudia okolo mňa boli súčasťou ohnivej debaty o ktorej predmete neviem. Mohla som si vybrať slúchatká, započúvať sa, poprípade zapojiť sa do ich konverzácie, no akosi som na to nemala chuť. A nemala by som ju ani teraz. V poslednej dobe ma akosi všetci ľudia iritujú. Od spolužiačky ktorá sa pýta na samé banality až po slávne vianočné trhy, kde je hlava na hlave, nulový osobný priestor a hluk. Ja som našťastie len okolo nic prechádzala, no aj tak vo mne vyvolali samé negatívne pocity. V poslednej dobe som rada sama. Kde sú tie časy, keď som chodila odprevadiť domov spolužiačky, volala som ich k sebe, aby som bola čo najmenej času sama? Teraz je to presný opak. Vyhľadávam tiché miesta, najradšej sa zašijem v knižnici alebo sa zavriem v izbe, a keď idem domov a vkladám kľúč do zámku, v duchu si hovorím ,,nech nikto nie je doma...". To isté sa deje aj s mojím ,,sociálnym životom". V sobotu som bola na oslave kde bolo ozaj veľmi veľa ľudí. Pár rokov dozadu by som bola neskutočne šťastná, vyžívala sa v tom, zadväzovala nové známosti a bavila sa. Dnes to veru tak nieje. Celý čas som čakala kedy budem môcť odtiaľ vypadnúť, priestor plný ľudí vo mne vyvolával pocit nevoľnosti a neschopnosti dýchať. Čím to je? Stárnem, alebo len začínam byť pohodlná? Joj, neviem veru.... Možno je to tým že som obklopená zlými ľudmi? Po strednej sa každý rozpŕchol do všetkých častí Európy a ja som tu ostala sama. Veruže mi veľmi chýbajú, a ja na nich len spomínam keď robievam to, čo sme robievali spolu, keď chodím po tých miestach kde sme chodievali spolu. Občas si želám aby som vedela vrátiť čas. Nie len preto aby som si zachránila svoje vlasy pred obrovskou chybou spôsobenou mamkiními rukami a nožnicami, ale preto aby som sa aspoň na chvíľu ocitla v tým krásnych minulých časoch. Akkurát sedím za stolom a na stene mám nalepený papierok s odkazom ,,5.1.16 skúška z teórie literatúry", počúvam The black keys a neviem čo so sebou. Je presne 20:23 a ja som za dnešok do školy spravila presneeee... nič. Zato som si zahrala na klavíri a privítala brata ktorý priletel domov z Dublinu. Včera som mala meniny, bolo zlaté že si na to niektorí ľudia spomenuli, niektorí nie, no je to asi divné, iný by sa trhali ako hneď odpíšu že ďakujú a veľmi sii to vážia, no I don´t give a fucking shit. Odpísala som im až dnes lebo sa mi nechcelo písať! A teta ktorá ma zobudila z toho najlepšieho spánku kvôli blahoželaniu, som mala chuť ozaj kopnúť do nohy. Joj band of horses! To spotify je niekedy ozaj fajn. No dobre, končím článok, lebo už píšem samé hovadiny. A stále neviem aký mám dať nadpis.....