Brati(žiadna)sláva.

24. června 2017 v 22:22 | Lucia
Hlavné mesto. Vizitka našej krajiny, kultúry a ľudí. To je Bratislava. Po dnešnej ceste s MHD som ostala priam rozčarovaná a začala som rozmýšlať nad tým, prečo je náš národ taký, aký je.

Na Zlatých pieskoch som nastúpila na električku a so mnou aj pomerne veľký počet cestujúcich. Keďže bolo teplo, ľudia sa zrejme šli osviežiť k jazeru. No mnohí z nich (viac než polovica) bola osviežená aj iným druhom tekutiny. V momente, ako som sa ocitla v električke, zacítila som alkoholové výpary. Sadla som si na miesto k oknu a pustila som sa do čítania knižky. Za mňa si sadla skupina štyroch hlučných ľudí, ktorých asi nik nenaučil brať ohľad na druhých. Z telefónu si na plné "gule" púšťali najnovšie letné hity, nahlas sa smiali, vykrikovali a popíjali pivko. Už vtedy som vedela, že z môjho kľudného čitania nič nebude. V tom, si predomňa sadol postarší dedko, ktorý na nich začal vulgárne vykrikovať. Samozrejme, že mu to opätovali. A samozrejme som tam bola aj ja. V centre diania.

Akoby toho nebolo dosť, prisadol si ku mne podgurážený menšinový občan so slovami: "Čo to čítaš dievčatko?" Moja ignorácia mu zjavne nedala dostatočne najavo nezáujem o konverzáciu, keďže sa ku mne nahol a začal čítať spolu so mnou. To bola pre mňa posledná kvapka. Postavila som sa a odišla som.

Keď som prestupovala do autobusu, pomyslela som si, že aká zvláštna jazda to bola. No v autobuse ma čakalo niečo podobné. Na vedľajšie sedadlo pri mne si sadol jeden muž. Vyzeral celkom normálne až pokým nezačal telefonovať. Opätovne, boli použité všetky expresívne slová, vulgarizmy a subštandartné výrazy. Čo sa týka hlasitosti, tento telefonát prevýšil predchádzajúcu jazdu o 100%. Agresívny a nervózny pán bol pravdepodobné závislý na automatoch, alebo drogách a v danom momente, nemal to, čo najviac potreboval. Znova ďaľšia krásna jazda s mestskou hromadnou dopravou.

Najkrajšia časť však bola, keď som vystúpila na svojej zastávke. Napriek tomu, že bývam v peknej štvrti s raritnou zeleňou, všade to zapácha. Všade cítiť alkohol, pot a cigarety. Sociálne slabší, ale tí čo chcú byť "cool" majú svoj meeting point práve na mojej autobusovej zastávke. Pozerám na krásny západ slnka a oblohu ružovú ako cukrová vata, v diaľke vidím lesík, stromy a mamičky s kočíkmi a oproti mne sa potáca jeden muž. A tak rozmýšlan, aký je tento svet plný kontrastov. Panenská a nepoškvrnená príroda vs, skazené ľudstvo. Príroda a svet nám toho toľko ponúkajú, no my to vôbec nevyužívame. Každý si je strojcom svojho šťastia a to, čo sa stalo z Bratislavy, je len odrazom ľudí, ktorí v nej žijú.

Taedium urbis.


 

k. (strach)

22. března 2017 v 11:00 | Lucia
Popísané papiere
nechávam za sebou
s malou dušičkou
je tu.

V predstavách letím
ďalej, ako by som mala
"Čašník, platím!"
a odchádzam sama.
Je tu.

Pod perinou ma máta
čo by bolo keby
no s jeho prítomnosťou už rátam
suché mam pery.
Je tu.

Prenasleduje ma stále
vo dne v noci
Je tu.
Už niet pomoci.

Odíď.

t.

12. března 2017 v 13:30 | Lucia
Silný úder pod pás,
letmý pohyb
už nie je žiadny dopyt
všetko nechávam prepásť.

Iskričky rozumu ponorené do rumu
sa vytrácajú.
s triezvou hlavou treba vstávať, dýchať, žiť!
no čo z toho, keď opäť ideš piť.

Pozerám do zrkadla
červená zaplní moje vnútro
prázdne ako od okuliarov puzdro
Zanecháva za sebou

Slová mi to nahrádzajú
keď tóny sa vo vysokej tónine natriasajú
keď štetce za sebou stopu nechávajú
vtedy zabúdam.
 


Ružové okuliare

4. února 2017 v 21:47 | Lucia
Mladosť - pochabosť. Alebo sa len na svet pozeráme cez ružové okuliare?

Už od malička, od hrania sa s rôznymi hračkami a vytvárania alternatívnych skutočností, fikcií a rôznorodych príbehov sa konfrontujeme s ilúzami. Počas dospievania, samotnej fylogenézy človeka, sa pohľad na pojem "ilúzia" mení. Presne tak ako sa meníme aj my. William Blake vo svojom diele Song of Innocence and Experience vykresluje ako sa meníme a ako nevinnosť strieda skúsenosť. Myslím si ,že už len z názvu tejto zbierky sú badateľné 2 obrovské faktory nášho života. Rodíme sa ako nevinné malé stvorenia ktoré počas života čerpajú zo svojho okolia skúsenosti pod ktorými sa ich nevinnosť vytráca. Myslím si, že tento obraz sa dá aplikovať aj na naše vnímanie ilúzií. Ako som vravela, od nevinného hrania sa k adolescencii a prvej láske. V tomto období človek fantazíruje a predstavuje si rôzne alternatívne skutočnosti. Nechá sa unášať svojimi predstavami, túžbami a nesplnenými prianiami. Tieto prestavy môžu slúžiť ako bezpečná zóna, ako útek z reality.
Keď som chodila na strednú, a niektorý z mojich spolužiakov len tak čumel do blba, bol nepozorný a nedokázal reagovať na otázku, učiteľka sa ho spýtala : "Si zamilovaný?"
Nebudeme si klamať, láska je veľký vplyv na naše myšlienky a azda naväčší spúšťač fantázií a ilúzií. Možno mnohí z vás počuli o fenoméne zvanom "denné snenie". Áno, mám ho aj ja. Večne zahĺbená do svojich myšlienok a predstáv, neschopná sústrednia bažiac po chvíľkovom úniku z reality. Títo ľudia ozaj žijú v ilúziách. A to väčšinu svojho času.
Iný uhol pohľadu že taký, že MY ako ľudia, spoločenstvo, tzv. "stredná vrstva" žijeme v ilúziach. Žijeme si spokojne naše životy, bez vedomosti o tom čo sa deje vo vyšších kruhoch. Čo sa deje medzi svetovými lídrami. Nedá mi nespomenút média. Média môžme kľudne považovať za najväčších ilúzio-tvoričov. Systematicky premyslené, spracované a vyselektované informácie ktoré vypustia do sveta vytvárajú také ilúzie, aké sa im v danom momente hodia. Majú taký obrovský vplyv, že s jedným jediným článkom, jednou správou dokážu zmeniť pohľady mnohých ľudí. A čím to je? Hlavne tým, že tieto média pre masy sú poháňané peniazmi jednotlivcov. Áno, a tí jednotlivci dokážu regulovať obsah publikovaných informácií, podľa toho, čo sa im v danom momente hodí. Napríklad, ak nejaký vplyvný časopis opíše Jeruzalem ako turistický raj, pridá poupravované obrázky a zopár vymyslených recenzií, vytvorí ILÚZIU a z Jeruzalema sa stane najnavštevovanejšia destinácia. A toto bol len príklad. Média majú moc robiť toto vo všetkých sférach. Vo všetkých!

Preto si dobre rozmyslime, či sa na svet budeme pozerať cez ružové okuliare, alebo tie realistické.

Society makes me...

8. ledna 2017 v 20:46 | Lucia
Tiež máte pre spaním plnú hlavu skvelých myšlienok, ktoré sa s príchodom spánku vyparia? Ak áno, prosím, dajte mi vedieť, že nie je chyba v mojej hlave. Včera večer som mala hlavu plnú skvelých myšlienok, a teraz si na žiadnu neviem spomenúť! Rozmýšľala som o dnešnej spoločnosti a nad spôsobom rozmýšľania mladej generácie. Uvedomila som si, že tí, ktorí vyrastajú v dnešnej dobe, kedy sú všade prezentované sociálne siete ako esenciálna a nevyhnutná súčasť života, sú deti stratenej generácie. A výraz "stratená generácia" myslím v trochu inom zmysle ako Gertrúda Stein.

Tým, že čiastočne do tejto generácie patrím, môžem ako subjektívny pozorvateľ pozorovať, ako sú ľudia na tom zle. Od telefónu sa ani na 5 krokov nepohnú, stále do ňho pozerajú, aj keď reálne im to nič nedáva. 24/7 sú online, zabíjajú čas ktorý by mohli využiť omnho efektívnejšie, no ich ani nenapadne možnosť, že by mohli robiť niečo iné. Nad každou jednou vecou čo robia, sa zamýšľajú z pohľadu sociálnych sietí. Všetko si fotia, všetko zdieľajú, zbierajú lajky a nezáleží im na ničom inom. Kde sú tie časy, keď boli fotky vzácne? Nikdy nezabudem na to, ako som sa ako dieťa tešila, keď sme dávali vyvolávať film. Vždy to bolo pre mňa prekvapenie, lebo som medzičasom zabudla, čo na tom filme vôbec je. Fotky boli vzácnosť, ktorú si nemohol dovoliť každý a vážil si ich, pretože ich kvantita bola niekoľkonásobne menšia. Dnes máš telefón plný zbytočných fotiek, ktoré ti aj tak na nič nie sú, na ktoré sa dlhý čas nepozrieš a napokon ich aj tak vymažeš. Spýtaj sa (starých) rodičov, či si niekedy odfotili nové topánky, len tak. Určite nie. No ty si ich odfotíš z desiatich rôznych uhlov, najebeš na nich 20 rôznych efektov a postneš na instagram nech máš lajky. A pritom to nikoho nezaujíma.
Vrchol tejto zvrátenosti pre mňa predstavuje nedávny koncert na ktorom som bola. Priemerná veková skupina boli tínedžeri asi od 16 do 20 rokov. Keď sme v dave sme čakali na interpreta, mala som možnosť sledovať ľudí na okolo. Všetci okolo využívali túto spoločenskú udalosť na zachytenie jedinečného momentu prostredníctvom selfie s našpúlenou pusinkou ktoré hneď postovali na fuckbooky a instagram + na odpisovanie ľudom, ktorí tam s ním neboli namiesto toho, aby sa venoval práve tým, ktorí tam s ním boli. Grandiózne finále prišlo spolu s interpretom. V momente ako vstúpil na pódim, všetci ľudia vytasili svoje telefóny nad hlavy a začalo sa to. Ešte ani nezačal hrať a už som sa ocitla v digitálnom mori. V prípade, že by si spravili jednu fotku na pamiatku, by som nepovedala pol krivého slova. Ale tí ľudia, si natáčali celý koncert. Ja som sa na pódium pozerala cez telefóny druhých ľudí. Žiaľ, nemala som moc na výber. Hlavou sa mi tiahla len jedna otázka. Prečo? Aj tak si to nikdy nepozrieš. Nebolo by lepšie srať na mobil a užiť si koncert? Takto ho pokazil aj sebe, a aj mne.
V poslednej dobe vo svojom živote presadzujem filozofiu : "Krása okamihu je v jeho pominutelnosti". Ľudia sa snažia momenty umelo predlžovať, držať pri živote čo najdlhšie, ale ak ten okamih bol naozaj taký krásny a jedinečný, len tak jednoducho na ňho nezabudneš.
Nedávno som pozerala slovenský dokument Cooltúra. Počula som na ňho dobré aj zlé ohlasy, veľa ľudí čo som počúvala, sa na tento dokument odvolávali a tak som sa rozhodla pozrieť si ho aj ja. Neľutujem. Musím povedať, že mi otvoril oči. "Krásne" opísal "krásnu" realitu v ktorej žijeme. Raz sa budeme hanbiť za to, ako sa teraz správame, čo čítame, pozeráme, za to ako sme mohli dovoliť médiam a spoločnosti dostať sa na takú úroveň (ak sa to tak dá nazvať) na akej momentálne je. Toto video si naozaj pozrite. Vyjadruje celý film v dvoch minútach.
Máme slobodu. Slobodu prejavu, myšlienok a názorov. Tú slobodu, o ktorú sme dlho bojovali a teraz ju zahadzujeme. Nevážime si ju a vidno to nie len v médiách ale aj na našich každodenných životoch.

Na záver úryvok z Lekce svobody od Jana Wericha:
"Někdy si myslím, že jsme udělali velikou chybu, když jsme nechali o svobodě mluvit jen básníky a táborové řečníky. Básníci nedefinují věci moc přesně. A už vůbec nedefinují věci jasně táboroví řečníci. O svobodě jsme měli nechat mluvit učitele. Děti se měli učit o svobodě ve škole. Docela vědecky, tak, jako se učili číst a psát a počítat. A měl to být povinný předmět. Náramně povinný! Každý den! A měli jsme je učit, že svoboda není jenom takové to láska - páska a vlasť - masť, že to není jenom básnické volání po křídlech. Měli jsme je učit, jaký je rozdíl mezi skutečnou svobodou a anarchií. Jak svobodu je vždycky třeba spojit s kázní. Jak každý může dělat, co chce jen, pokud při tom nešlape sousedovi na kuří oko. Jenže s lidma je těžko. Dovedou si věci vážit plně, jen když je na chvilku ztratili. To platí o svobodě, zrovna tak, jako o všem ostatním. Dokud vám někdo nestojí za zády a nepoloží vám revolver mezi lopatky a nediktuje vám, co máte psát a říkat a učit, tak nevíte opravdu, jaká je to veliká věc, když smíte psát a říkat a učit, čemu sám věříte."

5/2016

26. prosince 2016 v 21:53 | Lucia
Rok sa opäť chýli ku koncu, a ja opäť prokrastinujem. Snažila som si v hlave akosi zosumarizovať tento rok a musím povedať, že za mňa, celkom úspešný. Dosiahla som pár vecí, o ktoré som sa už dlho snažila, veľa som čítala, písala, kreslila, počúvala veľa hudby, taktiež veľa cestovala a užívala/ prežívala. Napriek tomu, ako som sa počas neho možno sťažovala, musím uznať, že keď sa spätne pozriem, hodnotím ho kladne. Bolo tam pár svetlých okamihov, ktoré vystriedali tie tmavé. Ale na druhej strane aj veľa tmavých okamihov, ktoré vystriedali tie svetlé :-). Rozhodla som sa, že opäť sa posnažím vybrať 5 najlepších koncertov tohto roku. Každý jeden z nich som zažila v inom období a to sa na tom asi aj odráža. Tak, tu už sú:

5. Milky Chance

Áno, áno, sama neviem prečo to sem dávam. Vôbec ho nepočúvam, nič od neho nepoznám a ani sa mi jeho hudba nepáči. Ale bola som na jeho koncerte a veľmi som si ho užila. Aj keď to asi nebolo hudbou, ale ľudmi okolo mňa, celkovou atmosférou a udalosťami, čo tomuto koncertu predchádzali. Toto bol jediný koncert z grejpu, ktorý sme si užili všetci spoločne, ako partia a poriadne sa vybláznili. Takže, preto som ho sem zaradila. Nie kvôli hudobnej stránke, ale skôr tej druhej...

4.PJ Harvey / The Prodigy

O štvrté miesto sa podelia títo dvaja autori. PJ Harvey bola pre mňa skvelý zážitok. Veľmi ľúbim jej hudbu, a aj keď nebola na Pohode mojou prioritou, zaraďujem ju medzi jej najkrajšie koncerty. Na druhej strane, The Prodigy boli jednou z mojich priorít a trošku trošičku (ale naozaj len trošičku) ma sklamali. Vraj to bolo zlé ozvučenie? Alebo som od nich čakala príliš veľa? Ďalší faktor, čo mi ovplyvnil zážitok, bol že som na ich koncerte bola sama. Ale to z tej lepšiej stránky!

3. Katarzia

Keď už hovorím o tých koncertoch, na ktorých som bola sama, nedá mi nespomenúť Katarziu. Videla som ju aj na Pohode, potom vydala nový album a od vtedy nepočúvam nič iné. Preto, keď ohlásila svoj koncert v Babylone, neváhala som ani sekundu a kúpila si lístok. Žiadneho spoločníka sa mi zohnať nepodarilo, tak som šla sama. Povzbudená posedením pri víne so spolužiačkou som sa vybrala prežiť tento zážitok sama a nič som neoľutovala. Ba priam by som povedala, že som si ho užila väčšmi, než so spoločníkom. Darmo, Katarzia sa nevolá Katarziou len tak pre nič, za nič....

2. James Blake

Opätovne James Blake. Prvý krát som ho videla v Budapešti, keď som mala 17 a musela som oklamala mamku aby ma tam vôbec pustila. Tak veľmi som ho chcela vidieť... A on prišiel na Pohodu! Uvoľnenejšiu a príjemnejšiu atmosféru som na koncerte ešte nezažila. Možno sa Vám bude zdať, že preháňam, ale nepreháňam keď poviem, že vo vzduchu bolo cítiť lásku.

1. Sigúr Ros

Splnený sen, dlhoročná láska a hlboké emócie. Prvý koncert na ktorom som sa rozplakala z krásy. Hodinu a pol non- stop zimomriavky a pocit pohľadenia na duši. Jónsi a jeho banda to ozaj vedia. A človek ktorý po tomto koncerte nezažil katarziu, nevie čo je hudba. A za svojim názorom si stojím.

Filmy.

6. listopadu 2016 v 22:24 | Lucia
Ľudia sa menia. Aj Ludo sa mení. Kde je ten odporca filmov a zároveň nadšený knihomol? Ako ste si asi domysleli z predchádzajúcej rečníckej otázky, bola som presne ten typ človeka ktorý vetu "Kniha bola lepšia" používa pomerne často. Odkedy sa knihy stali súčasťou mojej povinnej prípravy do školy, sa zmenil aj môj názor na filmy. Plus tu je fakt, že nie všetky filmy sú nakrútené podľa knihy!

Potom nastal zlomový bod. Dostala som sa do filmy-milujúcej spoločnosti.Mnoho krát som sa nevedela zapojiť do konverzácie keď som s týmito ľudmi sedela niekde na pive. Táto skutočnosť + potreba prokrastinácie spravili filmového milovníka aj zo mňa. Ešte stále som nevidela všetko, čo by som chcela, ale už mám nejaký ten základ. Minule som bola na pive s bývalými kolegyňami, a prisahám, 3 hodiny sme sa nebavili o ničom inom, než o filmoch. A áno baví ma to. Baví ma konverzovať aj o krásnej literatúre, o poézii, o hudbe a v neposlednom rade- o kvalitnej kinematografii.

Nevravím, že knihy som posunula na bočnú koľaj - to nie! Stále čítam, dokonca čítam viac než kedykoľvek predtým. A literatúru kvalitnejšiu. No niekedy knižku podvediem a vezmem si namiesto nej do postele akýsi dobrý film. Týmto by som sa chcela posunúť ďalej a povedať vám niečo o filmoch ktoré som v poslednej dobe videla a páčili sa mi.

1. Victoria

Toto dielo je naozajtny umelecký poklad! Celý film je nakrútený na jeden záber. Táto jednozáberová dráma je o mladej čašníčke z Madridu, ktorá žije v Berlíne. A za jednu noc sa jej zmení život. Nebudem viac prezrádzať lebo tento film je ozaj hodný pozretia!

http://www.csfd.cz/film/405419-victoria/prehled/

2. Lilya 4 ever

Kamarátka považuje tento film za najdepresívnejši, aký kedy videla. Ja za jeden z najlepších aké som kedy videla. Autentický príbeh o mladom naivnom dievčati ktoré každý opustil. Tento film rieši sociálne vzťahy a prostitúciu. Niektoré zábery nie sú vhodné pre slabšie žalúdky, ale darmo. Tak to v živote chodí. V súvislosti s týmto dielom by som ešte raz podčiarkla prívlastok autentický.

http://www.csfd.cz/film/32236-lilja/prehled/


3. Room

Pamätáte si na kauzu Fritzl? Tak tento film rieši veľmi podobnú otázku. Prvý krát som o ňom počula na jednom filmovom festivale a musím povedať, že to bolo asi to najlepšie čo sme tam videli. Malý Jack - 5 ročný chlapec- nepozná nič iné len izbu. Nikdy nevidel slnko, nikdy sa nenadýchol čerstvého vzduchu, nikdy sa nehral na trávniku a nikdy sa nerozprával s nikým iným než so svojou matkou. O tom ako sa z tejto izby dostanú a ako sa Jack bude učiť žiť v skutočnom svete je práve táto vynikajúca dráma...

http://www.csfd.cz/film/402166-room/prehled/

4. 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni

Rumunská kinematografia sa dostáva na výslnie! Tento kontroverzný snímok je dielo Cristiana Mungiu od ktorého práve beži v kinách Skúška Dospelosti. 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni je presný stav nechceného tehotenstva jednej dievčiny. Na počudovanie, táto dievčina nie je protagonistka. Snímok je jej kamarátke a o tom, čo všetko je ochotná pre ňu spraviť. Dejová línia je o drsnej dobe, zakázanom potrate a predovšetkým, o silnom priateľstve...

http://www.csfd.cz/film/231418-4-mesice-3-tydny-a-2-dny/prehled/


Videla som samozrejme aj mnohé iné dobré filmy, ale snažila som sa vybrať najmä také, o ktorých si myslím že spoločnosť veľa nevie a mala by tú chybu napraviť :-)

Nové zistenie?

5. listopadu 2016 v 17:39 | Lucia
Slovenské školstvo je dosť naprd.

Tento výrok je pravdivý a všetci to už dávno vieme. Odkedy som jeho súčasťou aj ja a zažívam jeho lesk a biedu, som sa v tom stopercentne utvrdila. Dnešné deti sú nevychované, nesústredené a v prvom rade sprosté. Ako sme mohli toto dopustiť? Naša budúca inteligencia už nebude až tak inteligentná. A toto možno spozorovať najmä na deťoch v materských školách. Dnešné pedagogické pracovníčky v MŠ nedostávajú plnohodnotný plat, ale len almužnu ktorá predstavuje cenu jednej kabelky Pani europoslankyňe. Kto by sa za taký plat pretrhol, no nie? Preto sa v dnešnej dobe z predprimárneho vzdelávania stáva len obyčajný baby-kútik, kde si rodičia odkladajú deti. ČESŤ VÝNIMKÁM! Ešte stále existuje staršia generácia ktorá stále svoju prácu vykonáva po správnosti. Ale čo bude so školstvom, keď táto generácia odíde do dôchodku? Kto bude učiť?

Učiť budú nekvalifikovaní ľudia. Zúfalí ľudia ktorí sú ochotní pracovať za minimálnu mzdu. Samozrejme, že táto skupina nebude schopná vykonávať prácu učiteľa správne. Pedagogické školy tu nie sú len pre to, aby si získal titul, ale preto, že ťa pripravia vykonávať prácu pedagóga tak, ako sa má! A čo sa stane, keď dnešná generácia detí vyrastie pod štítom nekvalifikovaných pedagógov? No ani si to nechcem predstaviť...

Minule som bola zastupovať v jednej MŠ v centre mesta. Dve triedy, mladé pani učiteľky a deti. Pardón, nie deti, ale malí diabli. Zazobaní rodičia si odložia deti do škôlky, a už sa nestarajú. Ale bod úrazu je v tom, že nestarajú sa ani učiteľky. Kľudne nech si naráža hlavu do žinenky. Púšťa slinu na koberec? Mne je to jedno. Nepočúva ma? Neposlúcha ma? Čo sa ja s ním budem za ten plat srať.... Takto nejako vyzeral prístup daných pedagogičiek. Nie že by sa snažili u detí rozvíjať grafomotorické schopnosti, rozširovať ich obzory, učiť nové veci... Radšej ich vypustia do telocvične ako stádo opíc. Veď deti sa len potrebujú vyblázniť. No hovno! Predprimárne vzdelávanie pomieňuje ďalší osobnostný vývoj jedinca. Je to jedno z kľúčových období v živote, pretože práve tu sa dá pomieniť to, aký človek z neho vyrastie.

Viem, že takéto články nič nedokážu. Na to treba zmeniť celé školstvo od základov.

s.

5. listopadu 2016 v 17:12 | Lucia
Aj smrť si treba zaslúžiť.
Smrť nádejí v zelenom mori
Biele svetlo objaví sa raz,
keď posledný plamienok zhorí.

Dať tak tomu šancu!
Alebo... ešte raz dostať sa do toho tranzu.
čo raz! Perpetuum mobile
Donekonečna hladiť tie plavé kadere...


Pre čie potešenie sa rúhaš?
Kŕmiš vlastnú dušu nesplnených prianí
Každý to vidí, keď sa ti pozrie do dlaní

4 krát sa potopíš a 3 krát nadýchneš
Pred očami sa ti črtá budúcnosť
dočkávaš sa
zaslúžiš si to.

Leto16

29. srpna 2016 v 13:23 | Lucy
Toto leto (ešte sa ale nekončí!) musím označiť za jednoznačne najkrajšie /teda aspoň z môjho uhla pohľadu/. Konečne som si ako- tak začala užívať svoju dospelosť a fakt, že keď si porobíš skúšky v predtermínoch, máš 3 mesačné prázdniny! Preto som začala prázdninovať presne 7.6. Ďalši fakt na ktorý som prišla je, že sa dá skĺbiť práca so zábavou, t.j. pracovať počas celých prázdnin, ale za to aj cestovať a čo- to vidieť. Keď som si na začiatku júla pozrela svoj pracovný rozpis a pripočítala všetky svoje výlety, tak mi vyšlo že bude doma presne 15 dní zo 60. NOT BAD. Každopádne prvá akcia tohto leta bola pre mňa POHODA, ktorú by som sa suverénne opovážila prehlásiť za najkrajší festival na akom som- doteraz- bola. 20. výročie, skvelá organizácia, plno aktivít a hlavne neskutočný line- up! Highlighty tohtoročnej pohody sú pre mňa jednoznačne - Sigur rós, James Blake, The Prodigy, PJ Harvey - to boli tie väčšie mená, no musím povedať, že tam bolo toho omnoho viac na pozeranie.

Po Pohode som mala len 4 dni na regeneráciu, lebo sme odchádzali na NAJTRIP EWA do Talianska. Moja prvá dovolenka na ktorú som si sama zarobila, ktorú som si sama vybavovala a na ktorú som šla len so svojimi kamkami. Poviem vám, najkrajší pocit je, keď nájdete ľudí ktorí sú na tej istej vlne ako vy a cestujete spolu. My sme si vybrali destináciu Miláno - Florencia - Sarzana - Lerici - Cinque terre- a spať Milano. Nebudem vypisovať podrobnosti, lebo to by bolo asi na celú knihu, ale dám vám odporučanie vo FLORENCII SU NAJLEPSIE PARTY ! + je to pravdepodobne najkrajšie mesto aké som kedy navštívila.


Ďalší výlet ktorý som absolvovala bol turistického charakteru - Slovenský raj s mojimi kamarátkami s detstva (už to bude 17 rokov čo sa poznáme... sila, že?). Na tomto výlete som doslova dorazila všetky svoje energetické schopnosti a prišla o prá rokov zo života keď sme šli asi 3km po koľajách na maši, kde sa nemáš kam uhnúť v prípade že by šiel vlak...ešteže chodí len 2x do dňa. No každopádne v stredu sme sa vrátili domov a v piatok sme šli na GRAPE.

Grejp bol dobrý, omnoho lepší než minulý rok. Postretávala som milion milion ľudí ktorých som dlho nevidela, spoznala som veeeeeeľa nových internacionálnych ľudí, zabavila som sa ale ľutujem len jednu vec - a to že som videla asi len 4 koncerty! Ale čo už, však na grejp sa kvôli hudbe nechodí...

Grejp skončil v nedeľu, a v stredu šiel Ludo do Prahy. Celkom nabitý program, že? V Prahe som bola prvý krát v živote, bola pekná ale myslím si, že sme si vybrali zlý čas návštevy. Všade milión turistov a po prechádzke na Karlovom moste som mala skôr traumu než zážitok. Ale musím povedať že sme sa skvele zabavili, veď nepiješ Whiskey o 11 pred pražskou synagógou každý deň...

Tak, to je z môjho leta zatiaľ všetko, no ale len zatiaľ!!!!

Kam dál